Je 9:30 ráno, uprostred týždňa… dvanásť študentov, štyria takzvaní „Poradci“. Väčšina ľudí sa práve chystá do práce, to však neplatí pre nás. Dnes sme v práci, ale v trochu inom režime a vyrážame so skupinou študentov z rôznych pražských praktických škôl na tohtoročný „puťák.“
Budeme putovať krajinou, spoznávať jeden druhého a nasávať, čo nám cesta a spoločný čas prinesie. A sú tu všetci načas! Začiatok dobrý, všetko dobré…
Nasadáme do autobusu smer Mělník, niektorí ešte nesmelí, iní už skúsení, pomáhajú ostatným a vidíme, že sa tešia. Niektorí sa zdajú byť nabalení na dva dni až príliš, ale nevzdávajú sa: „Jano, nemáš to těžký? Ne, lehký, jako pírko…“ odpovedá mi Jana s úsmevom. Sú medzi nami takí, ktorí dokumentujú s foťákom každý kúsok krajiny, sú medzi nami takí, ktorí ocenia každý detail: „Je to krásný.“ Tiež takí, ktorí dodávajú ostatným energiu a doslova držia skupinu pokope – ako napríklad Sára: „Holky, dobrý? To půjde.“… „Neboj Davide, já tě ochráním.“ Dodáva odvahu Davidovi, ktorí počas puťáku prekonával svoj menší strach zo psov a že ich bolo!
Veľa z nás šlo za svoje limity, a ušlo prvý deň skoro 13 kilometrov pešo. Putovali sme Kokořínem, zvládli cestu zo skaly po rebríku, to všetko s batohmi na chrbtoch a odhodlaním. Za odmenu sme tento rok spali v chatkách v campe, kde sme spoločne pripravovali jedlo na večeru. Už tradične sa študenti zhodli na opekaní špekačiek. Posedíme pri ohni, (ne)umyjeme si zuby a ide sa spať!
Počas cesty sme obdivovali krásnu prírodu, pieskovcové skaly, lúky, lesy, zvieratá…druhý deň sme sa vybrali na hrad Kokořín, kde sa niektorí pozreli do vyhliadkovej veže, alebo sa zúčastnili prehliadky areálu. Po obede sme prekonávali najväčšiu výzvu – strmý kopec, za ktorým nás už čakala zastávka autobusu smerom do Prahy. Po výstupe niektorí študenti zhodnotili, že s nami budúci rok radšej nikam nepôjdu :), niektorí však už teraz vedia, že chcú a tí ostatní si to za rok snáď rozmyslia. Kto má ešte chuť, dávame si tradičnú sladkú malinovku a ideme domov!
Na autobusovej stanici čakajú netrpezliví rodičia, iní sa domov dopravia sami, alebo využijú doprovod na známe miesto. Je to tak skoro vo všetkom – každý v niečom inom vyniká, v inom zas potrebuje pomôcť, spolu nám je však vždy dobre a užijeme si kopu zábavy!
Napsala: Dorota Smiešková, Poradkyně Tranzitního programu
Sdílejte na: